Keep your pain and run, part two

16. july 2013 at 19:52 | Cinema Evans |  Keep your pain and run
Zostala som stáť medzi dverami. Triasli sa mi kolená a bolo mi akosi chladnejšie. Vedela som, že ma sleduje. No ja som sa snažila vyhnúť očenému kontaktu. Spomienky z toho dňa boli späť. Znova bolo všetko živé. Lana, bež! No tak, bež! Zavolajte niekomu. Lana on...
- "Lana!" Strhla som sa. "Si tu? Čo sa vlastne medzi vami stalo? Nikdy si mi to nepovedala."
Príliš som nevnímala, čo hovorí.
- "Lana, Lana ,Lana! " Zatriasla somnou. "Nemôžeš tu takto stáť zvyšok dňa. "
- " Hej." Mykla som hlavou aby som sa trochu dostala z toho tranzu a presunula sa k lavici. Niekoľko minút som sedela a snažila sa usporiadať myšlienky. Všetko bolo zahmlené. Videla som len obrazy, spomienky a počula všetky tie výkriky. Keď do triedy vstúpila profesorka trochu som začala vnímať. Sústredila som sa na jej pohyby a slová aby som sa odreagovala od zmätku v mojej hlave.
- " Ako ste si už mohli všimnúť, po roku sa k nám opäť vrátila Victoria....." Jej slová sa však rozplynuli a ja som počula ako si niektoré decká začali šepkať. Pozerali striedavo na mňa a na ňu. Nemohla som tomu uveriť. Bolo to ako sen. Alebo ako nejaký blbý vtip. Všetko, čo som dosiahla za ten rok bolo k ničomu. Odpútala som sa od minulosti. Od spomienok. Dokonca som začala spávať. Nebudila som sa uprostred noci a nekričala. Ako si dovoľuje vrátiť sa aj po to posledné, čo mi ostalo a zničiť to. Zničiť môj život. Druhý krát.
Zavrela som oči a položila hlavu na lavicu. Cítila som bolesť. Aj tá bola späť.
-"Lana?" Počula som svoje meno. A na chrbáte pocítila niečiu ruku. Akonáhle som si to uvedomila, odtiahla som sa. Nanešťasie som jej zrazu hľadela do očí. Bolo vidieť, že je rovnako vystrašená ako ja. Nepovedala som nič. Len som čakala, čo bude nasledovať.
-"Asi by sme sa mali porozprávať, však?" Usmiala sa. Tak ona sa usmiala. Usmiala sa, akoby sa mi chcela ospravedlniť za to, že ma obliala čajom alebo niečo také. Vôbec sa netvárila, že sa cíti byť vinná za zničenie môjho života.
-"Asi nie!" Vypadlo zo mňa. "Ty si len tak prídeš, nahodíš milý úsmev a myslíš, že ti všetko odpustím? Načo si sa vracala ty mrcha. Vypadni. Nechcem ťa tu. Nechcem mať s tebou už nič spoločné." Kričala som na ňu tak, ako nikdy na nikoho. Zaskočilo ju to. Neviem, čo čakala.
- "Lana, Lana!" Zúfalo opakovala moje meno.
- "No čo je? Nevieš nič iné povedať? Samozrejme. Aj tak nič, čo by si povedala už nevráti späť, čo si spravila. Daj mi pokoj." Začali mi tiecť slzy."Budem rada, ak sa mi budeš vyhýbať. " Dodala som a sledovala ako to vzdáva a odchádza. Vzdala to dokonca na niekoľko týždňov kedy som ju mimo triedy videla veľmi málo. Až do jedného nešťastného Novembrového pondelku.

 

1 person judged this article.

Comments

1 Kath(Horalka) Kath(Horalka) | Email | Web | 17. july 2013 at 11:47 | React

Super :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama